Farské katechézy

Keď na miesto nešťastia dorazí prvá pomoc, prvé, čo lekár zisťuje, sú základné životné funkcie: pulz, dych, prekrvenie mozgu… Zlomeniny, odreniny, pomliaždeniny počkajú. Neraz sa stáva, že venujeme veľkú pozornosť aj najmenším kozmetickým úpravám  na svojom zovňajšku i v duchovnom snažení a podstatné nám pritom uniká. Potom sa čudujeme, že toľko nášho úsilia prináša taký malý efekt.

Modlitba je dýchanie duše. Najzákladnejšia životná funkcia. Starosť o dobrú, pravidelnú modlitby by preto mala patriť na prvé miesto. Sme totiž náchylní práve o ňu sa nechať najľahšie okradnúť.

Pokúsiť sa definovať modlitbu, pýtať sa, čo je to modlitba, je asi také ťažké, ako pýtať sa , čo je to život, alebo čo je to láska. Veľa piesní a výrokov o láske sa pokúša ponúknuť odpoveď. Ale kto lásku sám nezakúša, veľa mu nepovedia ani tie najkrajšie slová o nej. Aj definície modlitby väčšinou vyjadrujú len nejaký jej aspekt alebo sú povzbudením pre tých, čo sa už modlia.

Len modliaci sa človek môže naučiť modlitbe. “Modlitba,” ako píše Ján Zlatoústy, “ je prístav v búrke, kotva stroskotancov, poklad chudobných… útočisko v nešťastí, zdroj horlivosti, príčina radosti, matka filozofie.” Ján z Kronštadtu hovorí, že modlitba je “dýchanie duše, naša duchovná potrava i nápoj” a Teofán Zatvorník ide ešte hlbšie, keď vyznáva, že “modlitba je dýchanie Svätého Ducha”. 

Medzi ľuďmi prevláda všeobecné presvedčenie, že modlitba je niečo, čomu veriaci venujú zopár minút ráno, zopár večer a trochu viac v nedeľu. Modlitba je vnímaná, len ako určitá povinnosť, na ktorú by nemali zabudnúť a nie ako najzákladnejšia životná funkcia. 

Aby bola modlitba modlitbou, mala by spĺňať niekoľko základných podmienok.

1. Viera v osobného, živého Boha. Nie v nejakú neosobnú myšlienku alebo vec, či silu. Kto sa modlí, vie, že má pred sebou najvyššiu múdrosť, ktorá ho osobne pozná. Nestačí len viera v akýsi zmysel života. Modlitba je dialóg s osobným Bohom, s Láskou.

2. Viera v skutočnú Božiu prítomnosť. Kto sa modlí verí, že Boh je živo, aktívne prítomný. Viera žije modlitbou. Keď skutočne veríme, vyjadrujeme sa modlitbou. Tam kde prestava modlitba, prestáva aj živá viera. 

3. Dôvera, že Boh, ktorý k nám hovorí, počuje aj našu modlitbu. Modlitba predpokladá vzťah “ty a ja, ja a ty”

Tieto tri základné podmienky modlitby nachádzame všade tam, kde ide o skutočné náboženstvo. Ďaleko od Boha sú tí, čo hovoria, že veria v niečo “tam hore”, no modlitbu, sviatosti a Cirkev odmietajú. 

Dôležité je však položiť si otázku, či si my sami uvedomujeme tieto základné pravdy pri našich modlitbách. Či si uvedomujeme, kto je to Boh, aké privilégium je môcť s ním osobne hovoriť, čo znamená mať prostredníctvom modlitby účasť na živote Boha. Stoji za to zamyslieť sa nad tým, čo všetko nám modlitba ponúka. 

Je fascinujúce vidieť zákulisie kde sa niečo tvorí. Boh nás cez modlitbu pozýva vstúpiť do svojej tvorivej dielne. On totiž stále tvorí, pôsobí, udržiava vesmír, bdie nad dejinami ľudstva, osudmi národov i každého jednotlivca a aktívne do nich vstupuje. Modlitba otvára oči vnútra pre Božiu prítomnosť aj pôsobenie, a tým pomáha preniknúť do úplne nového a úžasne zaujímavého sveta. Modliaci sa človek sa postupne účí spoznávať Božie súvislosti. Ba modlitbou priamo vstupuje do Božieho diania. 

Praktická rada

•   Občas sa stíš a polož si otázku, kto vlastne som, čo ma robí tým, čím som: žalúdok, mozog, city a vedomosti? Alebo niečo viac? Ktorej dimenzii svojho bytia venujem počas dňa najviac času a síl? A koľko modlitbe?

• Keď sa ideš modliť, uvedom si, že práve teraz je tu Boh, hneď vedľa teba. Najlepšie v úplnom tichu, potme, prípadne pri svetle sviece. Takéto stíšenie nie je nevyhnutné pre každú modlitbu. Aby sme sa vedeli dobre modliť aj počas ruchu dňa, občas sú potrebné aj takéto hlboké stíšenia.

• Pripomínať si, že keď sa modlím, nerobím tým niečo “navyše”. Je to jedna z mojich najzákladnejších potrieb a len o toľko budem rozvinutejším  a harmonickejším človekom, o koľko rozviniem aj život modlitby. Človek, ktorý sa nemodlí alebo sa modlí povrchne, ochudobňuje svoj život o niečo podstatné.

Tieto slová vyslovujeme, keď robíme znak kríža, prežehnávame sa, a to obyčajne práve na začiatku a na konci modlitby. Vyjadrujú však aj samotnú podstatu modlitby, vnútorný postoj, naladenie duše, ktoré je pri modlitbe.

V prežehnaní ide o niečo oveľa dôležitejšie než o zvykové, automatické gesto, neraz pripomínajúce odháňanie múch. Cieľom modlitby je stretnutie s Bohom. Prežehnanie je vstupom a začiatkom tohto stretnutia.

Ak začínam deň modlitbou a prežehnaním, nejdem doň sám, ale v mene trojjediného Boha.

V okamihu krstu, keď nad nami boli vyslovené tieto slová “krstí sa Boží služobník … v mene Otca i Syna, i Svätého Ducha, boli sme napojení na život samého Boha, na Kristovo tajomné telo, stali sme sa účastní na jeho božskej prirodzenosti. To má veľmi veľký duchovný, ale aj praktický dosah. 

Každým správnym prežehnaním vedome a dobrovoľne potvrdzujem, čo sa stalo v krste, rozmieňam krst na drobné. Celý môj dnešný deň, ranná práca, cestovanie, zamestnanie, obed, odpočinok, spánok - ak ich začínam prežehnaním a konám správne, podľa Božej vôle - sa už teraz stávajú súčasťou večnosti a v spojení s Bohom majú nekonečnú hodnotu. Ako veľa závisí od tohto niekoľko sekundového úkonu! 

Prežehnaním si pripomíname kríž, na ktorom zomrel Kristus, náš Pán, aby nám daroval spásu. Týmto gestom sa aj navonok a verejne hlásime ku Kristovi. Keď robíme znak kríža, dotýkame sa prstami najskôr čela, potom hrude a napokon pliec. Dávame sa tým Bohu celí: hlavu s jej myšlienkami, poznatkami, plánmi; hruď s jej srdcom, citmi, láskami i sklamaniami; plecia a ramena s celou našou praktickou činnosťou. Dávame Bohu rozum, city, vôľu, to čím sme a čo konáme, dávame mu seba.

Kríž, ktorý na sebe robíme, sa skladá z dvoch ramien. Vertikálne, ktoré spája nebo so zemou, a horizontálne, ktorým objímame bratov. Pri vertikálnom sa spájame s Bohom, ktorý prichádza k nám cez sviatosti, Sväté písmo, a my vstupujeme k Bohu modlitbou, meditáciou. Pri horizontálnom ramene si máme uvedomovať rozpäté ruky, ochota slúžiť, lebo “viera bez skutkov je mŕtva”. Preto je dôležite vedieť, že kríž nás spája s Bohom, ale aj s ľudmi.

Praktická rada

 - Do modlitby sa vstupuje modlitbou, a to krok za krokom. Roztržitosť nás nemá odradiť, do modlitby treba vstupovať stále znova. Keď ma pri modlitbe vôbec nič nevyrušuje, znamená to, že buď zaspal, alebo upadol do vytrženia.

• Využívať krátke voľné chvíle na modlitbu, chválu, vďaku, obdiv, prosbu. ( Vďaka ti Pane za slnko, za dážď, za človeka, ktorý ide oproti mne, za ….) 

Skúsme ísť vedome s takýmto postojom po ulici čo len päť minút a uvidíme, koľko nových vecí si všimneme, a zistíme, že dokonca i všetko to, čo nás rozptyľovalo a vyrušovalo, sa môže stať zdrojom modlitby.

• Ráno po prebudení je dobre veľmi živo si uvedomiť: Do všetkého, čo ma dnes čaká, vykračujem v mene Najsvätejšej Trojice. Všetko, čo budem dne robiť v spojení s Bohom, môže mať večnú hodnotu.

• Pri prežehnaní pred modlitbou si treba uvedomiť: Myseľ, srdce, ruky, celý sa vkladám do modlitby. Pred prácou myslieť na zvislé a vodorovné rameno, na to, že prácou, ktorú idem robiť, chcem prejaviť lásku Bohu a ľuďom.

• Je isté, že od toho, či sa naučíme správne prežehnávať, podstatne závisí rýdzosť a kvalita kresťanstva. Skúsme to: V mene Otca i Syna, i Svätého Ducha.

Mnohí duchovní autori i životná skúsenosť odporúčajú, aby deň mal určitý poriadok a systém, len vtedy možno dobre využiť čas. Rytmus je vpísaný do samotnej povahy človeka, je to Boží pulz v človeku. Kam sa strom nakloní, tam aj spadne, vedia tí, čo pracujú v lese. Keď sa falošne začne, ťažko sa to napráva. Podobne je to s každým z nás a s každým dňom. Hlavný tón mu udáva ranná modlitba. Od tých niekoľkých minút do veľkej miery závisí kvalita a zmysel celého dňa. Rozhoduje sa v nich, koho necháme do svojho vedomého prežívania dňa vstúpiť: či Boha (ktorého podstatou je pokojná prítomnosť a ustavičná činnosť), alebo jeho protivníka (charakterizovaného chaosom, odkladaním, rozkladom - opakom pravého bytia)

Modlitba pomáha “šetriť” čas. 

Získame v nej nadhľad, vieme roztriediť dôležité od nepodstatného.

Zmysle krátkeho stíšenia v prvých okamihoch dňa je však najmä v tom, aby sme vedome a dobrovoľne umožnili vstúpiť Bohu. Malo by sa hneď po prebudení začať vedomým, jasným prežehnaním sa. A potom niekoľko sekundovým uvedomením sa: Boh je tu. Tento deň je neopakovateľný, len raz v živote. Chcem ho prežiť čím plnšie, chcem ho prežiť s Bohom.

Ak sa hneď začnem naháňať, rýchlo venovať hygiene, raňajkám… udali sme dňu falošný tón, ktorý sa len ťažko napráva.

Ranná modlitba, to nie je len desať minút, ktoré odtrhnem z denného kolotoča a venujeme ich svojej dušia Bohu. Od nej závisí aj hodnota celého dňa. Obyčajne ho napĺňajú stovky najrozmanitejších každodenných povinností, rutina, ktorá nás pohlcuje, unavuje, vyprázdňuje. Veci nulového významu. Ale ak sa pred rad núl pripíše jednotka, stáva sa z ich veľké číslo. V duchovnom zmysle touto “jednotkou”, udaním hodnoty, je práve  ranná modlitba, vedomé prežehnanie, ktorým všetko začíname robiť. Hodnota každej činnosti sa meria podľa dvoch základných kritérií: či je to, čo robíme, dobré a či to robíme s dobrým úmyslom. Osožné je vzbudiť si dobrý úmysel aj počas dňa, ale na to neraz zabúdame. A preto je dobré zakončiť ním aspoň rannú modlitbu a povedať si: Pane, všetko čo budem dnes robiť, námahy, radosti i sklamania, chcem robiť ako prejav vďaky za…, alebo obetujem to ako prosbu, aby si pomohol, požehnal… A potom sa s chuťou a zároveň s pokojnou odovzdanosťou nechám niesť prúdom povinností i prekvapení dňa, ale všetko to má celkom inú vnútornú hodnotu.

Nemodlím sa, lebo nemám čas, alebo nemám čas, lebo sa nemodlím ?!

Problém s časom poznačuje celú našu civilizáciu. Čím viac čas naháňame, o to rýchlejšie nám uniká. Poznačuje aj modlitbu. Je pravda, že niekedy bývajú rána rušné. Ale určite ste ešte nevideli človeka, ktorý by išiel do práce v pyžame, lebo sa nemal kedy obliecť. Je to len otázka toho, čo považujeme za dôležité. Na to nevyhnutné sa čas vždy nájde. 

V modlitbe získame nadhľad, vieme roztriediť dôležité od nepodstatného. Upokojíme sa, kým rozbehaný človek zabúda, robí dvakrát to isté, stráca veľa času. Vďaka modlitbe dáme večnú hodnotu všetkému, čo robíme, zachránime čas pre večnosť. Vytvoriť si čas na dobrú rannú modlitbu je ta najlepšia investícia. 

Praktická rada

• Každé ráno hneď po prebudení si v tichu sadnúť, uvedomiť si Božiu prítomnosť, dar života, dar nového, neopakovateľného dňa, naplniť sa pocitom vďaky voči Bohu a túžby premeniť tento dar čím hodnotnejšie.

• Objaviť najvhodnejšie miesto na rannú modlitbu.

• Nechať si prejsť mysľou  nastávajúci deň a za každé podujatie, stretnutie osobitne poprosiť.

• Vzbudiť si živý, jasný úmysel, za čo, za koho chcem ako prejav vďaky voči Bohu a lásky k človeku obetovať námahy úsilia tohto dňa.

Bdieť a udržiavať spojenie je trvalo úlohou každého veriaceho. Stále sa pohybujeme  v dvoch svetoch - súčasne pohltení každodennými povinnosťami pozemského života, a zároveň v tom Božom, snažíme sa byť “nohami na zemi a srdcom v nebi”. Nie je to ľahké. A nepriateľ nielen načúva, ale usiluje sa nás storakým spôsobom rozptyľovať, aby sme stratili spojenie s nebom, ktoré sme nadviazali rannou modlitbou.

Je isté, že keď sme plne zaujatí každodennými povinnosťami, nemôžeme súčasne s plnou koncentráciu mysle a srdca myslieť aj na Boha. To sme spravili pri rannej modlitbe. No pretože “nepriateľ načúva a ruší”, sme stále vystavovaní riziku, že sa počas dňa rozladíme, že nerobíme to, čo od nás Boh očakáva, ale naopak, robíme, čo nechce, že miešame svoju vôľu s jeho, že nás pohltí nervozita, hnev, roztržitosť, márnivosť… Treba sa ustavične dolaďovať, udržiavať v spojení. Stáročná tradícia na tento účel ponúka osvedčenú pomôcku, takzvané strelné modlitby. Krátke formuly, prevzaté alebo inšpirované Svätým písmom, ktoré vyslovujeme v situáciách radosti, dobrá, pokoja, alebo naopak, pri zakúšaní bolesti a utrpenia, ktoré sú blízke tak veľkým svätcom ako aj bežným kresťanom.

Strelné modlitby slúžia na to, aby v nás obnovovali vedomie Božej prítomnosti a posilňovali spojenie s Bohom v okolnostiach prítomného okamihu. Možno ich prispôsobiť najrozmanitejším životným podmienkam a možno vďaka nim zotrvávať v klíme ustavičnej modlitby bez toho, aby sme museli prerušiť svoju prácu.

Veľký význam však majú pre každého veriaceho. Krátke povzdychnutie či zvolanie (v duchu alebo aj nahlas) ako “Bože, vďaka!” “Bože, pomôž!” “Bože, teraz ma ty chráň!” sú prístupné pre každého. Majú dvojaký účinok: z psychologického aspektu zastavujú prúd polovedomej myšlienkovej lavíny (keď v duchu nadávame, intrigujeme, obávame sa, fantazirujeme…) a z náboženského hľadiska pomáhajú sústrediť sa na Božie meno, ktoré takto zaznieva na našich perách, v mysli a v srdci, čo sú tri dôležité centrá tvoriace naše bytie. Nie je dôležité, ako často opakujeme Božie meno, ale že často opakujeme Božie meno. 

Lebo tam, kde zaznieva Božie meno, tam je prítomný a pôsobí sám Boh.

Posilou uprostred dňa, nám môže byť znovu modlitba, ktorú nám pripomínajú aj zvony. Na našom území sa zvykne modliť modlitba Anjel Pána. Táto modlitba má svoj osobitný význam, slúži ako výraznejšie zastavenie sa, nadviazanie na rannú modlitbu. Pri tejto modlitbe si pripomíname udalosti zvestovanie príchodu Božieho Syna na tento svet. Aj cez nás chce sám Boh prichádzať na tento svet. Prostredníctvom tejto modlitby sa môže denne opakovať prichádzanie Boha medzi nás.

Praktická rada

• Miesto nadávok na danú situáciu, alebo človeka, použime krátku strelnú modlitbu.

• Vybrať si jedno - dve povzbudivé zvolania, ktoré budeme častejšie počas dňa opakovať ako svoju strelnú modlitbu, najlepšie jedno na vyjadrenie vďaky a jedno na vyjadrenie prosby.

• Pokúsiť sa každý deň v týždni pomodliť sa uprostred dňa modlitbu Anjel Pána a uvedomiť si, ako Boh dnes prichádza do môjho života.

Svetlá v chráme

Svetlo a sviece/svietniky – zdroje svetla, sú neodmysliteľnou súčasťou chrámu. To , že sú svetlá a svietniky prítomné v chráme nie je (estetickým, resp. symbolickým) výmyslom človeka, ale je nariadením samotného Boha, ktorý Mojžišovi prikázal zhotoviť sedemramenný svietnik (Ex 25, 31 - 40) 

Zhotovíš svietnik z rýdzeho zlata. Svietnik, jeho podstavce i ramená, kalichy, púčiky i kvety budú vytepané z jedného kusa. Z bokov svietnika bude vychádzať šesť ramien, tri z jednej strany a tri z druhej. Na prvom ramene budú tri kalichy, puk a kvet ako kvet mandľovníka; na druhom ramene budú tiež tri kalichy, puk a kvet ako kvet mandľovníka. Tak to bude na všetkých šiestich ramenách, ktoré vychádzajú zo svietnika. Na samom svietniku budú štyri kalichy s pukmi a kvetmi ako kvety mandľovníka. Prvý puk bude pod prvým párom ramien, ktoré z neho vychádzajú; druhý puk bude pod druhým párom ramien a tretí puk bude pod tretím párom ramien. Tak to bude pod šiestimi ramenami, ktoré vychádzajú zo svietnika. Puky a ramená budú s ním z jedného kusa. Všetko bude vytepané z rýdzeho zlata. Na svietniku urob sedem lámp a lampy nasadíš tak, aby osvecovali priestor pred ním. Jeho súčasťou budú aj kliešte na knôty a panvičky z rýdzeho zlata. Svietnik so všetkým príslušenstvom urob z jedného talentu rýdzeho zlata. Dbaj o to, aby to všetko bolo zhotovené podľa vzoru, ktorý som ti ukázal na vrchu. 

Toto nariadenie, ako súčasť chrámu, preberá aj Cirkev a to aj na základe Knihy Zjavenia apoštola Jána, ktorý bol vo vytržení uchvátený do neba a ako sám hovorí videl toto:

A keď som sa obrátil, videl som sedem zlatých svietnikov a uprostred svietnikov akoby Syna človeka, oblečeného do dlhého rúcha a cez prsia prepásaného zlatým pásom. (Zjv 1, 12 - 13)

A tak Cirkev nielen preberá 7- ramenný svietnik, ale zároveň aj odhaľuje význam siedmich svietnikov, ktorý bol v SZ ešte zahalený. Môžeme to vidieť v textoch o posvätení svietnika a lampád:

Pane, Ježišu Kriste, Bože náš, Vládca, ktorý vždycky bol, aj teraz si a raz prídeš, ty si ukázal v zjavení svojmu svätému apoštolovi Jánovi sedem zlatých svietnikov, ktoré tajomne symbolizovali sedem cirkví a naznačovali sedem darov svätého Ducha. S vierou k tebe prichádzame a vrúcne i s láskou ťa prosíme: neodním od nás svoje milosrdenstvo, ale vylej hojne svoju milosť i na tieto svietniky (lampady), požehnaj + a posväť ich, a ako si ich obdaril silou milosťou svojho presvätého Ducha, tak aj ja tieto svietniky určené na skrášlenie oltárov tvojej tajomnej žertvy žehnám + a posväcujem, aby s nami všetok tvoj ľud, čo ti v chráme prináša sľuby a je verný svätej Cirkvi, bol naplnený siedmimi darmi svätého Ducha.

Lebo teba chvália všetky nebeské mocnosti a tebe vzdávame slávu, Otcu i Synu i svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov.

Ľ: Amen.

A teda prítomnosť svetla – zo svietnika, resp. sviečok, či lampád v chráme je jasný – poukazujú a zároveň cez požehnanie sprostredkujú Božiu prítomnosť, prítomnosť Svätého Ducha a aj Ježiša Krista a to nielen v chráme, ale aj v nás samých, chrámoch Svätého Ducha.

Rôzne druhy svetla v chráme

 V našich chrámoch sa môžeme stretnúť aj so sviecami, ktorých úlohou nie je primárne poukazovať na Božiu prítomnosť. Ich používanie má iný význam. Medzi najznámejšie určite patria sviečky svieconosičov, ktorými predchádzajú kňaza pri vchodoch. Tento druh sviec symbolizuje proroka a predchodcu Jána Krstiteľa, ktorý taktiež predchádzal Krista. Alebo všetkým nám sú známe sviece, ktoré sa posväcujú na sviatok Stretnutia Pána – hromničky. Tieto sviečky zasa popri prítomnosti Boha zvolávajú do života človeka Božiu pomoc a silu v ťažkých časoch, tak ako to môžeme čítať v modlitbách posvätenia:

Preto ťa pokorne prosíme, požehnaj + a posväť + tieto sviece, aby slúžili zdraviu duše i tela na zemi i na vodách pre vzývanie tvojho najsvätejšieho Mena, na prosby preblahoslavenej Panny Márie a na príhovor všetkých svätých.

Obetné sviece vysvetlenie

Jedným z druhov sviečok a svetla z nich vychádzajúcich sú  tzv. obetné sviečky. Tie sa najčastejšie umiestňujú do obetnice (nádoby na to určená), ktorá je uložená, alebo v strede chrámu, alebo pri ikonách v chráme, alebo pri relikviách svätých. 

Aký význam majú tieto obetné sviece? 

Pre lepšie pochopenie významu obetných sviečok je potrebné sa hlbšie pozrieť na ich prívlastok, a teda, že sú obetné. 

Svieca/ svetlo

Ako bolo už vyššie povedané, ono nielen symbolizuje, ale aj sprostredkúva Božiu prítomnosť, milosť, Jeho moc, pomoc, dary...

A teda zapálením tejto sviece zvolávame Božiu prítomnosť. 

Obeta v Starom zákone mala veľmi dôležité miesto. V Izraeli sa obeta konala každé ráno spálením jahňaťa v mene celého Izraela a „dym zmierenia stúpal k nebesiam“. (Pripomenutie si zmluvy, ktorú Boh uzavrel s Izraelom na púšti Sinaj). Okrem tejto obety (môžeme povedať spoločnej) sa konali aj ďalšie obety spoločenského, alebo individuálneho charakteru. Boli krvavé a nekrvavé. Krvavé sa delili na celostné, zápalné, pokojné obety /ďakovné, prosebné, dobrovoľné, zo sľubu, zmierne za hriechy /. Nekrvavé alebo potravinové sa zasa delili na suché (múka, pečivo, soľ, kadidlo) a mokré (napr.: víno,..)

Židovské obety sa svojim charakterom veľmi líšili od obiet pohanských náboženstiev, pri ktorých  išlo o uprosenie boha/božstiev, aby daroval človeku priazeň. V Starom zákone má obeta veľmi špecifický charakter môžeme si to všimnúť na dvoch príkladoch:

1.    Pri spaľovaných obetách sa obrad konal nasledovne:

„Ak bude jeho obetným darom spaľovaná obeta z hovädzieho dobytka, nech privedie bezchybného samca. Privedie ho ku vchodu stanu stretávania, aby získal Hospodinovu priazeň. Položí ruku na hlavu spaľovanej obety; tá bude so záľubou prijatá, aby získal zmierenie. Potom pred Hospodinom zabije dobytča a Áronovi synovia, kňazi, prinesú krv; krvou dookola pokropia oltár, ktorý je pri vchode stanu stretávania...“ (Lv 1, 3 - 5)

2.    Na jeseň v Deň zmierenia sa konala obeta za hriechy Izraela a to tak, že po obete za kňaza sa z dvoch capov vybral jeden, na ktorého sa hriechy Izraela prenášali a ktorého potom zahnali do divočiny. 

Obeta v SZ teda zastupuje človeka a na nej sa uskutočňuje to, čo by sa malo udiať s človekom. Položením ruky na hlavu, akoby človek vyjadril, že kvôli Bohu to on by mal byť na mieste obety ( sám by mal byť pre svoj hriech zabitý,... Izrael pre hriechy by mal byť vyhnaný zo Zasľúbenej zeme do púšte,... Z vďačnosti za priazeň by sa mal dať celý Bohu ako spálená obeta....) A teda cez vnútorný postoj a motiváciu, položením ruky na obetu, naň presunuli svoj úmysel, aby sa uskutočnil na obete. I preto sa v Starom zákone obeta volá aj darom, lebo predstavuje a zastupuje človeka, ktorý obetným darom výrazne uznáva Božiu velebnosť a ľudskú nehodnosť. Teda obeta uskutočnila to, čo by mal uskutočniť človek, ale pre svoju obmedzenosť nedokáže (nemôže sa nechať zabiť a zároveň v pokání naprávať svoj život...)

Obeta teda vykonáva to, čo ja pre svoju obmedzenosť/ ohraničenosť nemôžem:

a)     Fyzická – ako to bolo vyššie vidno (zomrieť a zároveň ďalej žiť a tak slúžiť Bohu, či konať pokánie)

b)    Morálna – posväcovať sa za človeka (živého, alebo mŕtveho), ktorý to sám nerobí (pre nevedomosť, hriech,..)

Veľmi dobre to vidno v Knihe Nehemiáša:

„Nech sú tvoje uši pozorné a tvoje oči otvorené, aby si počul modlitbu svojho služobníka, ktorú stále odriekam pred tebou dňom i nocou za Izraelitov, tvojich služobníkov. Vyznávam hriechy Izraelitov, ktoré sme proti tebe páchali.“ (Neh 1, 6) ... koniec koncov Ježiš Kristus sa takto stal obetou za nás!!

c)     dôvod niečoho dôležitejšieho – človek to nemôže vykonať, lebo potrebuje konať niečo (v spásonosnom rozmere) dôležitejšie (pomoc blížnemu, väčšie posvätenie – modlí sa liturgiu)

„Varujte sa, aby ste nepohŕdali ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebesiach stále hľadia na tvár môjho Otca v nebesiach.“ (Mt 18, 10)

Čo z toho vyplýva?

a)     Obetná sviečka je pozývaním Božej prítomnosti do života, situácií, problémov môjho života i života iných (a teda je vyjadrením mojej modlitby) .. Bohu, alebo svätcovi pri jeho ikone

b)    ktorá sa prednáša Bohu i v čase, keď už ja nie som schopný modlitby (z fyzickej nemožnosti, resp. z dôvodu iného dobra)

Zapálením obetnej sviece prednášam Bohu modlitbu nielen vtedy, keď ju vyslovujem, ale celý čas, kým horí plameň. Akoby plameň pripomína Bohu moje moju modlitbu.

Sviečka sa nemodlí za mňa, ona pripomína, že modlitba by mala ustavične horieť v mojom srdci.  Nemôžem dať sviečku formálne, s chladným srdcom, bez modlitby. Vkladanie sviečky má byť sprevádzané modlitbou zo srdca a aj túžbou, že ja sám by som najradšej stál pred Božou tvárou a prednášal modlitbu ďalej. Teda obetná sviečka je v istom zmysle slova naplnením slov Písma: Ustavične sa modlite!

Potrebuje Boh, aby sa mu moja modlitba takto pripomínala? 

Určite nepotrebuje. Avšak ustavičnou modlitbou sa stávame účastní na Božom živote a Božom pláne s nami – Radujte sa z toho, že sú vaše mená zapísané v nebi. 

Touto modlitbou máme teda v istom slova zmysle účasť na Božom živote. Preto i naše srdce pri modlitbe má byť čo najviac priblížené k Bohu. Pamätaj, že všetky tvoje modlitby a všetky tvoje obety k Bohu budú zamietnuté ním, ak máš vo svojom srdci zlo proti niekomu, alebo si v nepriateľstve s ostatnými. Bez lásky k Bohu a k blížnemu je márne prinášať sviečky na obetu.

Pri obetnej sviečke si môžeme uvedomiť ešte aj túto symboliku: 

Mäkký vosk sviečky

Symbol tvojej pripravenosti počúvať Boha. Vyjadruje tvoju ľútosť nad tvrdosťou a neposlušnosťou tvojho srdca a tiež túžbu, aby Pán urobil poddajným tvoje srdce.

Plameň a svetlo sviečky

Plameň vyjadruje teplo  a plameň tvojej lásky k Bohu. Svetlo sviečky ťa vedie k túžbe byť  synom a dcérou svetla, k túžbe zanechať temnotu zlých skutkov, myšlienok a túžob, aby z tvojho života zmizol každý hriech a neprávosť. Je tiež symbolom Ježiša Krista: ,,Ja som svetlo sveta!“

Milodar za sviečku

Milodar je tvoj dar Bohu, ktorý dal sám seba ako obetu za teba. Je to znamenie dobrovoľného obetovania sa Bohu a Cirkvi. Tým, že sa vzdáš peňazí ukazuješ, že tvoj život nezávisí od toho, čo máš, ale je v rukách Boha. Je to modlitba podporená tvojou obetou a zrieknutím – otvára tvoje srdce pre Božie milosti.